SOM UČITEĽKA

            Som učiteľkou nemeckého jazyka. Ale nielen nemčiny ako predmetu. Pri vyučovaní si totiž vypočujem množstvo názorov a otázok, na ktoré musím reagovať. Napríklad dnes, keď sme hovorili o téme sviatkov Vianoc, sa ma jedna pätnásťročná žiačka opýtala: „Vy chodíte do kostola?“ „Áno, chodím,“ odpovedala som jej. „A neľutujete ten čas?“
            Predstavila som si samu seba vo veku pätnástich rokov. Podobne ako ona i ja som bola plná otázok. Odpovede na ne som hľadala potichu, sama v sebe, v knihách... Pre dnešné decká je bežné pýtať sa nahlas. „Nie, neľutujem,“ rozvíjam rozhovor ďalej, pretože nechcem nechať otázku bez odpovede. „Času mám naozaj málo, to je pravda. Ale čas, ktorý venujem Bohu, sa mi nestráca, naopak, získavam ním viac.“
            Dievčina, ktorá mi otázku položila, sa slušne poďakovala za odpoveď. Vzala ju na vedomie bez známky akýchkoľvek sprievodných emócií, tak ako už veľa ráz predtým. Je to veľmi pekné dievča, a na svojom výzore si aj dosť zakladá. Píše básne, z ktorých chápem slabú polovicu. Denne povie asi desať morbídnych vtipov o Židoch a sama sa im nahlas smeje, až padá do kolien. Požiadala som ju, aby v mojej prítomnosti také vtipy nerozprávala, pretože sa mi nepáčia a vôbec ich za vtipné nepovažujem. Zarazilo ju to. Nemá totiž rada, keď jej, toľkými zbožňovanej, ktokoľvek prejaví nesúhlas.
            Na ďalšej hodine, keď sme preberali časovanie nepravidelných slovies, sa ma z ničoho nič opýtala, čo si myslím o tvrdeniach, že holokaust vôbec neexistoval. Odpovedala som jej v tom zmysle, že s tvrdením nesúhlasím, pretože je veľa dôkazov, že jestvoval. „A čo ak tie dôkazy nie sú pravé? Dnes sa dá všetko sfalšovať!“ a pokračovala: „Médiá hovoria lži, politika je len špinavá hra, každý klame, len aby sa obohatil...“ „Máte pravdu“, odpovedala som. „Ale určite neklamú ľudia, ktorí v koncentrákoch boli a holokaust prežili... Niektorí ešte stále žijú, vedeli by o tom veľa rozprávať.“ Pozrela na mňa hlbokými čiernymi očami. Odvtedy som ju vtipy o Židoch nepočula rozprávať.
            V inej, dievčenskej triede sme raz preberali tému „rodina“. Dievčatá mi povedali aj o tom, že rodina im nechýba a že už ani nebývajú doma, takže rodinu nemajú. Keď doma bývali, mamy po nich vrieskali a otcovia ich bili, jednu z nich dokonca otčim zneužíval a mama ju nechcela počúvať, keď o tom hovorila... Preto v 16-tich či 17-tich bývajú s priateľmi v jednej domácnosti alebo samé, popri škole si zarábajú ako brigádničky. Nikdy v živote nechcú mať deti, pretože ich nechcú potrestať tým, že by ich priviedli do tohto hrozného sveta!
            Snažím sa pochopiť ich myslenie, strach, skepticizmus a rany na ešte takmer detskej duši a podsúvať im aj iný pohľad na svet. Veľmi opatrne a nenápadne, ako semienka do vtáčej búdky, aby sa nezľakli a neuleteli, neuzavreli sa do seba a nezamkli si ústa na zámok. Viem, že mnohí z mojich žiakov a žiačok sa nestretávajú s nezištnou láskou, s tým, že by ich niekto naozaj počúval a akceptoval ako osobnosti. Viem, že častokrát sa im nedostane pochvaly za to, čo sa snažia robiť dobre, prípadne zdravého pokarhania za chyby s tým, že aj naďalej budú mať pocit, že sú milovaní.
            V prvom rade je toto všetko úlohou rodičov. Ale keď oni zlyhávajú, veľa môžu zachrániť i učitelia, keďže deti trávia v škole dosť veľa času. Alebo ktokoľvek z nás, kto im stojí nablízku a je ochotný im načúvať. Ak nechceme len nadávať na našu mladú generáciu a nežiť svoju starobu v chorej spoločnosti, nesmieme ponechať našu mládež na náhodný samovývoj.

(zdroj: Miriam, september, 2013)